UHORSKÝ ROD BALAŠOVCOV - HraMoKaPlus

Prejsť na obsah
UHORSKÝ ROD BALAŠOVCOV NA HRADE MODRÝ KAMEŇ
(podľa Jozefa Bernarda Meliša)


Významný a rozvetvený rod Balašovcov zanechal v dejinách Uhorska hlbokú stopu. Zastávali významné posty v blízkosti panovníkov, dosiahli významné úspechy na bojovom poli a zasiahli aj do vedy a literatúry. Nezostalo po nich žiadne sídlo so zachovaným  pôvodným mobiliárom a umeleckými dielami. Balašovci  odchádzali z dejiska dejín postupne a to aj stratou majetku, či vymretím rodových vetiev po meči. Malé mesto Modrý Kameň so vzácnym pamiatkovým areálom, ktorý po sebe zanechali „Balašovci z Ďarmôt a Modrého Kameňa“, zachováva meno dedičných hradných pánov v pamäti svojich generácií už celé storočia. Hrad Modrý Kameň stojí na hradnom kopci nad mestečkom a vďaka tomu, že sa Balašovci rozhodli postaviť renesančno-barokový kaštieľ na čiastočne zachovanej  časti pôvodného goticko-renesančného hradu, stojí tu dodnes jedinečný historický objekt. Kaštieľ je stavebne spojený s torzálnou architektúrou, ktorá je vlastne historickou záhradou s neopakovateľným zážitkom vyhliadky do Juhoslovenskej kotliny a blízkych hraničných rovín Maďarska - súčasti historického Novohradu, odkiaľ sa k hradu približoval osudový nepriateľ – vojsko tureckého sultána Sulejmama II. Pohnuté dejiny hradu vo vtedajšom Uhorsku však netvorili len Turci. Turbulencie v mocenských plánoch panovníkov, šľachty, kléru a iných vrstiev spoločnosti, nejednotnosť v postupe proti nepriateľovi a vlastné záujmy zásadne ovplyvnili osudy obranných pevností akými boli hrady. Modrý Kameň je jeden z mála hradov Balašovcov na Slovensku, ktorý sa zachoval až do súčasnosti v takej podobe, akú mu dali generácie rodu, ktorý tu žil do 3. tretiny 19. storočia - viac ako 600 rokov.  

PREDKOVIA RODU BALAŠA  AKO ZVOLENSKÍ ŽUPANI

Stáli pri zrode Zvolenskej veľžupy a zastávali pozíciu zvolenského župana od počiatku tejto funkcie v roku 1222 do polovice 14. storočia 120 rokov až do zániku župy, kedy ukončil svoj úrad župana jeden z najvýznamnejších predkov Balašovcov - magister rytier Donč. Zvolenská veľžupa bola rozsiahlym územím zahŕňajúcim nielen  Zvolen a okolie, ale i Turiec, Liptov a Oravu. Rozsah lesov na jej území jej priniesol aj pomenovanie  LESNÁ. Prvý známy zvolenský župan DETRIK (nazývaný aj „veľký“), syn SYNKA, najstaršieho známeho predka rodu Balašovcov bol v službách kráľa  Ondreja II. uznávaný a vyznačovaný. Ako „homo regius“ - kráľovský človek bol poverovaný vykonávaním kráľovských nariadení v oblasti práva. Svojou kariérou otvoril cestu svojim potomkom. Jeho syn Miko bol v tomto úrade v rokoch 1246 1252.  Z jeho potomkov vzišiel rod Balaša.  Jeho synovia Michal, Detrik a Peter sa tiež vystriedali vo funkcii zvolenských županov. Posledný z nich, Peter, sa v roku 1267 spomína ako držiteľ hradu Modrý Kameň. Aj ďalší syn Detrika Biter bol zvolenským županom (1277 1282). Jedným z najvýznamnejších zvolenských županov s vysokými  kompetenciami krajinského sudcu a najvyššieho kráľovského úradníka od kráľa Bela IV. bol Demeter. Podieľal sa na posilňovaní kráľovskej moci  účasťou v mnohých významných bitkách aj za vlády Ondreja III. Velil uhorskej armáde, patril medzi familiárov kráľa a najvýznamnejších barónov krajiny. Padol v bitke pri Rozhanovciach (1312) ako stúpenec oligarchu Matúša Čáka (1260 1321). Podobné postavenie, avšak skôr ako diplomat, dosiahol jeho synovec Magister rytier Donč v pozícii zvolenského župana (1314 a 1317).

Zvolenský (Pustý) hrad - sídlo županov Zvolenskej (lesnej) župy - ideová rekonštukcia.
Kresba: Michal Šimkovic a Iveta Chovanová
     
MENO  RODU BALAŠA
(Podľa Richárda Horvátha)

V stredoveku sa rod rozdelil na niekoľko vetiev. Jedna z nich „ĎARMOTSKÍ“ sa najviac zaslúžila o úspech, majetok a spoločenské postavenie  rodu. Po vymretí potomkov Donča boli priamymi pokračovateľmi rodu Mikovi synovia Biter a Peter (Forró), ktorí vlastnili hrad a panstvo Modrý Kameň  postavený v centre ich majetkov (pred 1278). Získali majetky medzi novohradskou a šarišskou župou a riadili množstvo kráľovských majetkov.  BALÁŽ Z ĎARMÔT (1364 – 1388), pravnuk Bitera za vlády Anjouovcov (1301 – 1387) a vlády kráľa Žigmunda (1387 – 1437) bol podžupanom Rábaközu a kastelánom na kráľovskom  hrade Kapa v Šopronskej župe. Dal rodu potomka – jediného pokračovateľa 4. generácie Mikuláša. MIKULÁŠ, SYN BALÁŽA – novohradský a hontiansky župan (1435 – 1436) mal synov Ladislava a Žigmunda. Ladislav v službách kráľovnej Alžbe­ty (1409 – 1442), neskôr Jána Huňadyho (1446 – 1452) dosiahol významné spoločenské postavenie. Za vlády kráľa Mateja (1458-1490) bol členom skupiny najvernejších šľachticov v čase, keď jeho vládu ohrozovalo sprisahanie domácej nepriateľskej šľachty. V listine o sľube vernosti panovníkovi (1459) nachádzame aj meno Ladislav – syn Baláža z Ďarmôt (v skutočnosti jeho vnuk). Aj jeho brat Žigmund používal meno „syn Baláža“ (v maďarčine otcovská prípona –  Balazs-fia(i), Balázsfi). Ich potomkovia sa nazývali „Balážovi synovia“ neskôr BALAŠOVCI. V neskorom stredoveku na začiatku vlády kráľa Mateja, v 2. polovici 15. storočia bolo rodové meno Balaša ustálené.

FRANTIŠEK  I. BALAŠA  Z ĎARMÔT  (1471 1526)


Ladislavov najstarší syn František, prvý nositeľ mena BALAŠA využil základné atribúty postavenia rodiny - dlhodobú župnú a dvorskú službu, vlastníctvo panstva a hradu Modrý Kameň. Aj výhodnými sobášmi sa stával stále významnejším politickým vlastníkom územia na sever od Dunaja. Upevnil postavenie rodiny v privilegovanej spoločenskej vrstve v dobe panovníckej dynastie Jagelovcov.  Jeho úspešná vojenská kariéra mu priniesla post jedného z dôležitých vodcov protitureckej obrany, kapitána ľahkej kráľovskej jazdy, diplomatická a dvorská služba titul „decempersona“ udelený 10 najvýznamnejším dvoranom na kráľovskom dvore. V roku 1505 získal postavenie baróna a krátkodobo aj hodnosť južného bána. V roku 1512 získal hrad Divín. Od roku 1517 do svojej smrti bol novohradským županom. Rast jeho politického vplyvu zastavila bitka proti Turkom  pri Moháči (1526),  kde spolu s kráľom Ľudovítom II. Jagelovským, šľachtickou a cirkevnou elitou zahynul na bojisku. Jeho smrťou končia stredoveké dejiny rodu Balašovcov. V novej ére tureckej nadvlády sa však stali tvorcami protitureckej obrany.

MELICHAR BALAŠA (15111568)



Syn Františka Balašu z druhého manželstva s Uršulou Peréniovou,  brat Jána Balašu. Vlastník hradov Divín, Hajnáčka, Levice, Čabraď, Sitno, hontiansky a tekovský župan. Od 1561 povýšený Ferdinandom I. do barónskeho stavu. Hrdina protitureckých bitiek, lúpežný rytier. Jeho povaha násilníka a krutého človeka bola dôvodom pre mnohé povesti o jeho činoch. Po historickej bitke proti Turkom v Leviciach (1544) sa zachoval názov Balašova brána, ktorou po víťazstve prenasledoval nepriateľa za brány mesta. Pochovaný je v Sološnici v kostole Všetkých svätých pod plavečským hradom.

JÁN BALAŠA (1518 1577)



Zvolenský a hontiansky župan. Mladší brat Melchiora Balašu, syn Františka Balašu (1471 1526). V roku 1554 pri priamom ohrození slovenských banských miest ho kráľ Ferdinand I. Habsburgský vymenoval za kapitána banských miest, zvolenského župana a kapitána Zvolenského hradu. Pri obrane banských miest a okolia často viedol potýčky s Turkami, ale čelil aj mnohým domácim neprajníkom. Známe sú najmä jeho dlhoročné spory s Jánom Krušičom, kapitánom slobodného kráľovského mesta Krupina (1553 1562). Začiatkom apríla 1562 zaútočil na hrad Sečany. Jeho oddiely zložené z vojakov stredoslovenských stolíc a banských miest nedostatočne vyzbrojené a zložené z nevycvičených vojakov utrpeli zdrvujúcu porážku. Po tejto porážke uhorského vojska bol zbavený funkcie hlavného kapitána banských miest. V roku 1569 bol  na sneme uhorských stavov v Bratislave  obvinený z konšpirácie s Turkami a vlastizrady. Po polroku väznenia na jar 1570 ušiel na svoje hrady Divín a Modrý Kameň a potom s celou rodinou do Poľska. Po mnohých apeláciách u kráľa mu v roku 1572 kráľom  Maximiliánom bola udelená milosť. Zomrel v máji 1577 na rodovom majetku v Považskej Bystrici. Pochovaný je spolu so svojou rodinou v rímsko-katolíckom kostole v liptovskej  obci Hybe.

VALENTÍN BALAŠA (1554 1594)



Syn Jána Balašu (1518 1577). Uhorský renesančný básnik, ktorý písal po maďarsky, turecky, slovensky. Spočiatku ovplyvnený talianskym humanizmom, neskôr vytvoril originálnu podobu renesančnej poézie. Používal vyspelú básnickú techniku. Je zakladateľom modernej maďarskej lyrickej poézie a prvým autorom maďarskej erotickej poézie. Jeho hrdinské a náboženské básne patria k vrcholom renesančnej lyriky. Zachoval sa názov Balašova stanca (strofa). Má rýmovú štruktúru  a a b c c b d d b  alebo v deväťveršovej slohe opakujúce sa rýmy v treťom, šiestom a deviatom verši. Z dramatickej tvorby je najvýznamnejšia divadelná hra Credulus a Júlia alebo Pekná maďarská komédia. Narodil sa 20. októbra 1554 na zvolenskom zám­ku. Detstvo prežil vo Zvolene a v Liptovskom Hrádku. Študoval na univerzitách v Nemecku (Norimberg) a Taliansku. Jeho vychovávateľom bol reformovaný kňaz Peter Bornemisa. Ovládal 8 jazykov. V roku 1573 1574  študoval na vojenskej škole v Jágri (Eger). Otcom vychovaný vo vojenskom a vlasteneckom duchu, zúčastnil sa mnohých bojov v protitureckej vojne, v Sedmohradsku proti vojskám sedmohradského vojvodu Štefana Bátoriho, u ktorého žil v zajatí do roku 1577. Po návrate do Uhorska žil na hrade Liptovský Hrádok spolu s bratom Františkom. Žil búrlivým životom bojovníka a básnika. Svoje vlastenectvo vyjadril vo svojich básňach. V období 15 ročnej vojny proti Osmanom bojoval v radoch cisárskej armády vo vojsku Mikuláša Pálfyho. Zúčastnil sa dobytia rodových hradov Divín a Modrý Kameň. V decembri 1593 Turci pred presilou cisárskych vojsk opustili hrad Modrý Kameň, avšak podmínovali ho a vyhodili do povetria. Zostal v ruinách do roku 1609. Valentín Balaša zomrel v Ostrihome na následky zranenia v boji pri oslobodzovaní mesta od tureckej moci 30. mája 1594. Aj jeho spolu s bratom Františkom pochovali v liptovskej obci Hybe. Jediný syn Ján  sa mu narodil z cirkvou neuznaného manželstva so sesternicou Kristínou Dobó v roku 1585. Zomrel v roku 1601 ako šestnásťročný. Jeho hrob s pamätníkom sa nachádza v Poľsku v meste Wroclav. Jánom vymrela po meči rodová línia Jána  Balašu.



FRANTIŠEK II. BALAŠA  (1563 1594)



Významný protiturecký bojovník, tokajský kapitán. V roku 1594 bol zranený v bitke pri Hatvane. Ešte s nevyliečeným zranením sa na čele svojich päťdesiatich jazdcov, ktorým v tom čase velil, zúčastnil bitky pri Monostorpályi, kde bol opäť smrteľne zranený. Zomrel v júli 1594, ani nie  dva mesiace po svojom bratovi Valentínovi. Pochovali ho vedľa brata v hybianskom kostole.

ĎALŠÍ BALAŠOVCI
Potomkovia Františka Balašu I. (1471 1526) na hrade Modrý Kameň

ŽIGMUND BALAŠA (15721623)



Po vymretí rodovej línie Jána Balašu (1518 1577) smrťou jeho synov Valentína I. (1554 1594), Františka (1563 1594) a ich potomkov, ujal sa správy rodových majetkov v Považskej Bystrici a na Modrom Kameni. Kráľovský komorník, novohradský župan, vyslanec uhorských stavov. Bol mimoriadne vzdelaný a literárne činný. Po návrate zo štúdií a študijných ciest v zahraničí bol vymenovaný za novohradského župana. Po ničivých tureckých nájazdoch opravil rodové hrady Divín (1598) a Modrý Kameň (1609 1612). Modrý Kameň prestaval v renesančnom slohu. Bol účastníkom protihabsburgských stavovských povstaní a pre údajnú spoluprácu s Turkami  obvinený z velezrady. Následkom bolo obkľúčenie hradu Modrý Kameň cisárskou armádou pod vedením kapitána Teufenbacha, kde Žigmunda v roku 1616 zajali a uväznili na Bratislavskom hrade. Nenaplnil sa tak jeho úmysel stať sa sedmohradským kniežaťom. Pochovaný je v považsko-bystrickom kostole.
Žigmund Balaša pri  oprave hradu Modrý Kameň po skončení 15-ročnej vojny pamätal na stále hroziace turecké nebezpečenstvo. V predhradí dal postaviť významné obranné stavby a vyhĺbil hradnú priekopu. Pri záchrannom archeologickom výskume v roku 2013 boli objavené základy veže hradného paláca so stenami mimoriadnej hrúbky 3 až 4,5 m. Bola nazvaná “Žigmundova veža“.  

VALENTÍN II BALAŠA (16241684)



Syn Ondreja Balašu (1595 1649) a Márie Bakošovej z Oždian, vnuk Žigmunda Balašu (1572 1623). Narodil sa na hrade Modrý Kameň v roku 1626. Jeho matka zomrela pri pôrode. Pri druhej manželke Ondreja Balašu Helene Suňogovej prežil útrapy života siroty, až do úteku do Trnavy, kde sa ho ujali Jezuiti. Vzdelávali a vychovávali ho až do odchodu na viedenskú univerzitu, kde dosiahol pozoruhodné vzdelanie a schopnosti. V období 1651 1659 sa stal rytierom zlatej ostrohy a komorníkom cisára a kráľa, kráľovským radcom a veliteľom vojska. V roku 1664 porazil a zahnal Turkov spod Modrého Kameňa, kde žil. V tom istom roku viedol svojich vojakov proti Turkom pri Nitre a Leviciach. Následne sa stal hlavným hontianskym županom a získal titul grófa. 1665 sa stal modrokamenským a 1667 krupinským kapitánom (1667 1682). V roku 1677 sa stal kráľovským sudcom. 1679 uzavrel svoje tretie manželstvo s Helenou Eszterházyovou na Považskobystrickom hrade. Pre podhradnú obec Modrý Kameň získal v roku 1658 od cisára Leo­polda I. právo konať jarmoky.  Bol aj literárne činný písal náboženské a ľúbostné  básne, filozoficko-politické traktáty a dramatické diela. Známa je divadelná hra o jeho pochmúrnom detstve pod názvom: „Átok“ (Kliatba).

BALAŠOVCI V DOBE OSVIETENSKÝCH REFORIEM
 
V prvej polovici 16. storočia sa na Slovensko rozšírila reformácia z nemeckých krajín. V dôsledku politického rozvratu po moháčskej bitke, občianskej vojny a oslabenej katolíckej cirkvi sa rýchlo šírila. Rovnako ako protihabsburské povstania polarizovala spoločnosť, čo oslabilo jednotný postup proti rozpínavosti Osmanskej ríše. Uhorská šľachta aj v ohrození štátu trvala na udržaní svojich privilégií a podielu svojej moci. Napätá atmosféra medzi uhorskými stavmi a cisárskym dvorom napokon prerástla do otvorených konfliktov protihabsburských povstaní. Bojovali proti centralizačným snahám viedenského habsburského dvora a za zachovanie vlastných šľachtických privilégií. Odohrávali sa väčšinou na území Slovenska, ktoré vtedy ako jadro kráľovského Uhorska tvorilo väčšinu územia, ktoré ostalo z Uhorska po tureckej invázii v 16. storočí.  Povstalci sa v túžbe vymaniť sa z područia rakúskej monarchie spájali aj s najväčším nepriateľom - Osmanskou ríšou alebo protihabsburskými zoskupeniami v iných častiach Európy. Povstania mali ťažké následky pre hospodársky a spoločenský život krajiny.

PAVOL II. BALAŠA (16991770)



Prvorodený syn Gabriela Balašu (1642 1700) a Márie Peréni. Študoval na Jezuitskom gymnáziu v Trenčíne. V roku 1733 dokončil prestavbu  rodového kaštieľa v Orlovom v barokovom štýle. Bol zvolený za direktora rodových majetkov. 15.4.1721 bol kráľom Karolom III. povýšený do grófskeho stavu. V roku 1730 prestaval dolnú časť renesančno-gotického hradu Modrý Kameň po požiari na barokový kaštieľ. Od roku 1751 sa stal cisárskym komorníkom, radcom Uhorskej miestodržiteľskej rady a hlavným gemerským županom (1740 1770). Jeho prvou manželkou bola Katalin Zičiová (Zichy) S druhou manželkou Júliou Baťániovou (Batthyány, 1715 1807) mal synov Jána a Jozefa. Pre službu cisárskej korune a vysoké funkcie, ktoré zastával v službách panovníčky Márie Terézie sa s rodinou zdržiaval na hrade Modrý Kameň a v Bratislave,  kde si v roku 1762 dokončil reprezentatívny palác (dnes Balašovský palác na Panskej ulici).V Bratislave patril k najvýznamnejším katolíckym aristokratom a bol osobou požívajúcou dôveru vládnucej panovníčky Márie Terézie. V rekatolizačných snahách Habsburgovcov bol horlivým podporovateľom návratu reformovaných ku katolíckej cirkvi. 1739 získava funkciu osobitného komisára tzv. Preddunajskej oblasti a riaditeľa provinčných komisárov poverených dozorom nad zásobovaním a odvádzaním daní korune. V čase 2. Pruskej  vojny (1744) stál na čele gemerského šľachtického vojska v službách cisárovnej.
Gróf Pavol II. Balaša ako člen uhorskej miestodržiteľskej rady bol organizátorom a podporovateľom aktivít v prospech návratu odpadlíkov do lona katolíckej cirkvi. Jeho podpora rekatolizačných snáh Habsburgovcov spočívala aj v staviteľskej činnosti sakrálnych stavieb – kostolov, kaplniek, fár... Bol vyznávačom kultu sv. Anny, ktorá bola patrónkou rodu. Zaujímavosťou je, že zomrel na deň sv. Anny – 26. júla 1770.  Za svoju vernosť a podporu katolíckej viere v ťažkých časoch rekatolizácie vyslúžil si u pápeža Benedikta XIV. (1740 1758)  titul „apoštolský gróf“. Súčasne mu pápež daroval relikviu – mumifikované telo sv. Feliciána. Relikvia bola pôvodne uložená na hrade Modrý Kameň a  slávnostným sprievodom prevezená do Balažských Ďarmôt, uložená v kostole Sv. Trojice 20. augusta 1759 na 5. oltári, ktorý venoval kostolu Pavol Balaša,  súčasne s vysvätením kostola. Pravosť relikvie potvrdil a vysvätil ju biskup Anton Révay. V archívnych dokumentoch sa zachoval podrobný opis slávnosti.
Na hrade Modrý Kameň v roku 1759 pristavil ku kaštieľu kaplnku sv. Anny. Bola vysvätená niekoľko dní po slávnosti sv. Feliciána a kostola sv. Trojice v Balašských Ďarmotách biskupom Antonom Révayom. Zachovaný barokový  relikviár sv. Anny, nájdený na fare v Modrom Kameni v roku 2009 (250. výročie založenia kaplnky) bol ďalším relikviárom vo vlastníctve grófa Pavla II. Balašu. Hlavný oltárny obraz v kaplnke sa nezachoval. V roku 2009 ho  nahradilo umelecké dielo akademickej maliarky Dariny Gladišovej.
Gróf Pavol II. Balaša žil od roku 1732 so svojou druhou manželkou, ktorou bola grófka Júlia Baťániová z Güssingu Julianna Batthyány de Németújvár (1714/1715 1807). Keďže bola z rodiny ostrihomského arcibiskupa kardinála József Batthyány (1727 1799) mohla mať na založení kalvárie svoj podiel. Kalvária teda vznikla ako väčšina európskych kalvárií v časoch baroka a silných rekatolizačných snáh cirkvi. Situovaná bola do lesného porastu tufového brala priamo oproti vchodu do hradu. Mala osem zastavení a do priestoru otvorenú barokovú Kaplnku Ukrižovania. Konali sa tu púte vždy na sviatok svätého ruženca v prvú októbrovú nedeľu. Púte organizoval miestny ružencový spolok, ktorý gróf Pavol II. Balaša podporoval. Po jeho smrti spolok zanikol a kalvária začala chátrať.
Jeho syn Ján sa po jeho smrti stal radcom Miestodržiteľskej rady a hlavným gemerským županom, avšak skoro zomrel bez zanechania potomkov (1772). Vymrela ním III. grófska vetva rodu Balaša.

FRANTIŠEK III. BALAŠA (17361807)



Jeden z najvýznamnejších členov rodu Balašovcov. Narodil sa na hrade Modrý Kameň a tu prežil významnú časť svojho života. V spoločenskom a politickom živote dosiahol vysoké funkcie a uznanie samotnej panovníčky Márie Terézie a cisára Jozefa II. Bol radcom Miestodržiteľskej rady, predsedom uhorskej komory, pokladníkom, taverníkom a strážcom koruny, v roku 1785 sa stal chorvátsko-dalmátskym bánom. Podporoval osvietenské reformy obidvoch panovníkov, v náboženských postojoch sa prikláňal na stranu tolerancie. V roku 1788 odmietol prevziať patronátne povinnosti nad modrokamenskou katolíckou obcou. V roku 1772 mu panovníčka Mária Terézia udelila titul grófa s právom používať v rodovom erbe iniciálky jej mena MT. Významné sú jeho diela - politické dišputy, vedecké práce k vzdelávaciemu systému v reformovanom školstve, kde sa zasadil o rozvoj a podporu národných jazykov. Posledné roky svojho života strávil v ústraní svojich rodových majetkov. Zomrel bezdetný na hrade Modrý Kameň 28. augusta 1807. Pochovaný je v krypte katolíckeho kostola sv. Mikuláša vo Veľkých Zlievciach. Vymrela ním IV. grófska vetva rodu Balašovcov.

ALEXANDER BALAŠA (17451823)

Syn Ladislava Balašu (1700 1746) prežil časť svojho života na hrade Modrý Kameň. Svedčí o tom aj miesto jeho posledného odpočinku, ktoré sa pravdepodobne nachádza na historickom cintoríne v Modrom Kameni, ktorý prestal slúžiť na pochovávanie v mestečku na konci 19. storočia a časom úplne zanikol. Odpočíva tu jeho najmladšia dcéra Alojzia, ktorá zomrela ako dvojročná v roku 1824. Zachovalo sa tu niekoľko hrobov príslušníkov rodiny Kišovcov z tejto rodiny pochádzala jeho tretia manželka Anna Kišová (1805 1856 v Modrom Kameni), s ktorou mal päť detí. Určité pramene uvádzajú, že bola dcérou správcu hradného panstva. Všetky tieto okolnosti a tiež zachovaný rodový erb na pomníku hrobky v cintoríne nasvedčujú, že v hrobke odpočíva Alexander Balaša a v hroboch v jej blízkosti ďalší členovia jeho rodiny. Aj Alexander bol nositeľom významných funkcií na kráľovskom dvore.

ANTON BALAŠA  (18221877)

Syn Alexandra Balašu, narodil  sa na hrade Modrý Kameň. Zanechal tu svoje stopy v podobe obnovenej stavby barokovej Kalvárie, kde za jeho panstva pribudla v roku 1855 kaplnka Bolestnej Matky Božej s ústredným obrazom od peštianskeho maliara a nové zastavenia krížovej cesty. Poskytol pozemok pre stavbu mestského chrámu Antona Paduánskeho a finančne štedro podporil aj stavbu prvej školy v Modrom Kameni. V rodiacej sa pamiatkovej starostlivosti a ochrane v rakúskej monarchii sa venoval zberateľstvu, histórii a archeológii. Bol dopisujúcim členom Cisársko-kráľovskej centrálnej komisie pre podporu a zachovanie stavebných pamiatok. Na hrade Modrý Kameň inicioval založenie Novohradskej hospodárskej spoločnosti za účasti šľachticov z okolitých panstiev a v roku 1859 sa stal jej predsedom. Nepričinil sa však o zveľadenie hradného panstva a majetok priviedol do dražby. Sám opustil krajinu a v roku 1877 zomrel vo Švajčiarsku. Zo štyroch synov sa dospelosti dožili iba Alexander (1850 1899) a Štefan (1845 1895). Ani jeden sa však už nepokúsil zachrániť rodový hrad a hradné panstvo Modrý Kameň. Anton bol posledným členom rodu, ktorý žil na hrade Modrý Kameň. Alexandrom III. vymiera rod Balašovcov po meči. Modrokamenské hradné panstvo na krátky čas získal gróf Anton Forgáč.

ŠTEFAN BALAŠA (1845 – 1895)
„Stephanus Liberis Baronibus Balassa de Gyarmath et Kékkö 1845 1895“



Bol posledným z členov rodu Balašovcov, ktorý zavŕšil stratu dedičného majetku – hradu Modrý Kameň. Žil na východnom Slovensku na majetkoch svojej manželky. Nedosiahol významnejšieho postavenia v politickom živote, meno rodu Balašovcov nepozdvihol na niekdajšiu úroveň. Jeho bratom Alexandrom (1850 1899) vymiera rod Balašovcov po meči.

EMMA BALAŠOVÁ (18721936)

Posledný potomok rodu Balaša po Štefanovi - dcéra Emma Balašová sa vydala za Františka Rágaliho. V tom čase bol už rodový archív, galéria a klenotnica rodu zo zadĺženého rodového majetku presťahované z hradu Modrý Kameň do Nižného Hrabovca, na majetok Štefanovej manželky Heleny Péterffiovej. V roku 1902 získal František Rágali súhlas na spojenie dvoch rodových erbov. Súčasne sa tak stal barónom Rágali-Balaša z Čoltova, Balažských  Ďarmôt a Modrého Kameňa. Ani z tejto poslednej vetvy rodu však nevzišiel mužský potomok a aj rod Rágali-Balaša definitívne zaniká. Archív a pamiatky balašovského rodu sa z kaštieľa v Ragály počas 2. svetovej vojny stratili. Bližšie okolnosti okolo  predaja rodového majetku nie sú známe a sú predmetom ďalších výskumov.
GABRIELA ALMÁSSY, ROD. KÁROLI (18691945)



Majetok hrad Modrý Kameň kúpil pre dcéru gróf Tibor Károli v roku 1890 – z výpovede priameho potomka grófky Gabriely Almášiovej (Almássy) Pongrácza Andrása, ktorý žije v Budapešti a navštívil hrad Modrý Kameň v októbri 2015. Gabriela Almássy vlastnila hradný areál s okolitými pozemkami do roku 1924. Hrad Modrý Kameň bol pre rodinu viac letným sídlom, ale kaštieľ bol po celý rok spravovaný správcom a služobníctvom. V roku 1919 počas krátkeho pôsobenia Maďarskej republiky rád, došlo aj v Modrom Kameni k násilnostiam  na grófskom  majetku. Po náhlom odchode grófky s rodinou do Budapešti, búriace sa obyvateľstvo vniklo do kaštieľa. Rabovania sa zúčastnilo aj služobníctvo. Odvtedy grófka Almášiová prichádzala na hrad Modrý Kameň veľmi sporadicky, najmä potom, ako sa v kaštieli usídlila česká vojenská posádka. Jej poslaním bolo strážiť poriadok na blízkej slovensko-maďarskej hranici po vyhlásení samostatnej Československej republiky v roku 1918. V roku 1924 predala grófka Almášiová  celý majetok československému štátu.

JOHANNA PONGRÁCZ ROD. ALMÁSSY (1905 1973)



Narodila sa v roku 1905 v Modrom Kameni, dcéra Gabriely Almássy a grófa Dénesa Almássy. Na konci 30. rokov 20 storočia sa vydala sa za grófa Jenő Pongrácza. Žila v Budapešti.



FERENCOVÁ H., ANTOLOVÁ E. (zost.). Rod Balašovcov v 13. až 19. storočí: Zborník z medzinárodnej konferencie Modrý Kameň,  Slovenské národné múzeum – Múzeum bábkarských kultúr a hračiek hrad Modrý Kameň 2013.
Ferencová H., Antolová E. (zost.). Valentín Balaša a jeho doba  –  historické súvislosti : Zborník z II. medzinárodnej konferencie Modrý Kameň, Hradčan Modrý Kameň, 2016
FERENCOVÁ, H., 2018: Uhorský rod Balašovcov na hrade Modrý Kameň, Hradčan Modrý Kameň, 2018
BELJAK J., FERENCOVÁ H., HAĽAMA M., JANURA T., KALIČIAKOVÁ Z., MALINIAK P., ŠIMKOVIC M.: Výskum A obnova Hradu Modrý Kameň 2013 – 2019, Hradčan Modrý Kameň, 2020






                                       
POĎAKOVANIE

Projekt HraMoKaPlus – Obnova priestorov barokového krídla kaštieľa na hrade Modrý Kameň pre tradície slovenského hračkárstva a bábkarstva v remeselných dielňach, výrobu a predaj regionálnych produktov získal grant z Islandu, Lichtenštajnska a Nórska v sume 807 390 € prostredníctvom Grantov EHP. Projekt bol spolufinancovaný v sume 142 481 € z prostriedkov štátneho rozpočtu Slovenskej republiky.  Cieľom projektu je zlepšiť stav kultúrneho dedičstva.




© Slavo Haľama 2021
Návrat na obsah